O MESTESAMOSPRÁVAOBČAN... V MESTEDOKUMENTYNÁVŠTEVNÍKFOTOGRAFIE Z ...
       

meniny oslavuje:
dnes:
zajtra:


Úvodná stránka

Naše mesto kliká zodpovedne.sk
Počasie Spišské Vlachy - Svieti.com
H I S T O R K Y     A     K L A P A N C I E



Jablučka a murny

Joško: „Laci ši to čul, že dzeci f školoch budu jesc jabluka a murnu?"
Laci: „Ta co, mľečnu dzešatu uš nechcu abo co? Sebe pamätam dodneška jak sme jedľi suhe rošky s mľekom."
J: „Hej a kruciľi sme še dookola po školskym dvore jak take huši. Pamätaš jak še Pokutova nahaňala po hodbe a roztarhala saček s mľekom? Ja dodneška čujem toten smrod."
L: „Sebe pamätam, ja tote rošky jedol jak kukuricu. Najskorej som dookola skuru oskubal a potom som zjedol ostatek bo to bulo najľepše. A najlepše nakonec ne."
J: „Hej a jak sme vypiľi mľeko, ta sme nafukľi sačky a potom ich praskaľi. A učiteľoch išlo poražic he, he."
L: „Jošku, to dneška uš dzeci neznaju co to buľi za lakocinky na dzešatu. To dňeška ľem same čokolatky, žuvačky, hamburgery, hranolky, kečupy, hujoviny..."
J: „No ta sluhaj Laci tu, som čital v novinkoch, že Brusel chce, aby še naučiľi jesc ovocie a žeľeninu. Ta budze dotovac poľnohospodaroch, že by totym dzecom daľi zadarmo jablučka a murnu."
L: „A to chto toten Brusel? Mohol by dac aj mojim zajacom, bo še mi nechce furt trojku tarhac."
J: „Ta Anderlecht."
L: „Jáj, už znam."
J: „Keby ši tam mal znameho, ta možno, že by ci aj poslaľi dajake, aľe ket nemaš ta zapomni. Tam byrokracija jak u nas. To še radši ic opytac do zelovocu a ci daju skorej dajake to jablučko jak tote."
L: „Aľe šak ket potporuju totych poľnohospodaroch, ta čom nepotporja i chovateľoch pes pobije. Šak znaš co to je zajacom furt zhaňac trojku a murnu? Uš me boľa križe jak stareho capa. A murna ne zaš aš taka lacna. Mušim potom tote zajace predavac drahši."
J: „Pravdu maš. Maš drahe tote zajace. Ale zajačky to fajne. Na šmetanke s gruľami ta to láčis. Brusel by mal potporic i jedakoch jak som ja. V roboce veľo nezarobim. Znaš jak, podnik nema odbyt, šufľe še plano predavaju, ta mame po premioch a aj odmenoch. Aľe keby ho potporil Brusel ta by nebulo plano."
L: „No ale ta uš neprehaňaj, šak nemože šickych podporovac ne?"
J: „Na co šickych. Stačilo keby potporil naš podnik zo šufľami. Mi by maľi odmeny a premie. Od tebe by som kupil teľo zajacoch, že by ši za to mohol kupic teľo trojky a murny, že by ci bulo plano. A poľnohospodare by buľi take radzi, že by od Bruselu nepytaľi ani korunu."
L: „To ši dobre vymyšľel Jošku. Doras pišem Piťovi do Anderlechtu, možno daco vybavi."

Stano Kočiš, utorok 6. februára 2007 09:10
www.blog.sme.sk


O cnoscoch

Autor Julius Oheim – narodil sa a detstvo strávil v Spišských Vlachoch. Neskôr žil v Nemecku a spomínal na svoje rodisko a písal klapancie zo spomienok, ktoré mal na naše mesto.

Učiteľ sebe v klaše pucuje okuľare,
A kriči spoza stole : „Cicho beťare!“
Duškom še mu dzeci šicke uspokojili,
Šedza aj tote co še predtym bili.
Cicho teraz v klaše vlašskej školy na ratušu,
Aj Jožo bitang prestal ščipac Anušu.
„Dzeci!“ povje učiteľ,o cnoscoch ja rečujem,
Bo veľo o rozkošu v našim mesce čujem.
„Skromnosc je velika cnosc“, lapi nahlas hvarec,
„skromne muši žic, jak mlady tak starec.
Skromno treba jesc i pic a zo šickim šporovac,
Ľem tak je možno sebe dom vybudovac.
Hrešic to ňešmece vy ked še daco nepodari,
Furt spokojny buc tak pripoviedka hvari.
Hvarec pravdu treba vše, jak tote advokaci,
A rodzičoch sluchac jak pri vojsku vojaci.
Kradnuc ňešľebodno a ňichdaňe luhajce,
A večar ľudzom cez firhangi ňe kukajce.
Že lož na javo vyndze to už každy ad vas zna,
Pripovjetka hvari, že lož kratke nohy ma!
Ked zbujnik še ulapi, odšedzi štrof v arešce,
Kradnuc še ňešme ani v Prahe aňi v Pešce.
V jakaškych krajoch šveta, tak stamac informuju,
Zbujnikom paľec odrubaju a tak ich štrofuju.
Cichučko šedza dzeci a šicko to sluchaju,
A na učiteľa pozorne furt kukaju.
Do sumeňa toten im pomaľučki rečuje,
Kuka von z obloka a potym pokračuje.
Život to vam povjem ja, je jak halboke more,
Dze volny vas zachmura abo ňešu hore.
A zato z vas tu každo jak poradne suci,
Ulohy zrobic a še aj učic muši.
Žeby sce furt pľivaľi na verchu v totym moru,
Ne žeby vas zobralo na spodek dolu.
A preto še vy učce! Žeby sce veľo znali,
Žeby sce v živoce raz dobre obstali.

Gruľoch, kapusty,trojky i bars dobrej travy,
chtora teraz sušena je otava pre kravy.
Eľement hlavny je voda v našim calym živoce,
dze ju malo maju tam ci žiju v psoce.

Dachtore našo chlopi z vodu tak plano gazduju,
že sebe ľem usta vyplokaju a ju vypľuju.
Prestalo padac, hvari, otvirajce dva oblaki
A na uľici stupaju z mlaky do mlaky.

Šicko na švece hvari – je tak regulovano,
že to co še už zna je jak veda uznavano.
V tych vedoch dokopy je najvyšše ľucke znane
bo furt probľemi reša maju vše pokračovane.

Všadzi še ich pokrok bez prestaňa urychľuje,
aj u nas še dom ňe starošvecki buduje.
Dosc teho o pokroku som vam hvarel dzeci,
aľe o tym druhy raz bo to druhe veci.

V ruke ma šnuftichľu a sebe nos pucuje,
a z calej sily furt do ňej vyduje.
Bajusy sebe ucira zo šnuftichľu te dluhe,
ktore dva špice maju a su bars suche.

Zo šlinu na paľcoch tote špice kruci,
bajusy jeho su jak ich maľi kuruci.
Služic treba, hvari daľej kraju i verejnosci,
a akuratne vypoľnic svojo povinnosci.

Zasada hlavna! Treba kraju oddany byc,
a še ňešme–bo napoj štatny-veľo pic.
Štat naš napoj predava, ale aj ci bojuje,
proci alkohoľizmu, bo ten zdrave psuje.

Ľem od zdravych ľudzoh společnosc chasen ma,
ne od chorych pijakoch, to aj gluptak zna.
Solidarnosc, tak pomoc my v každej forme volame,
co ona jest ,to šicko už dobre zname.

Pomahac jeden druhemu – to zasada veľika,
to aj malym dzecom znamo už od šerblika.
Mamuši mušice furt na pomoci byc doma,
pomahac im z vašima rukami dvoma.

Hraňic ked vyrošňece domovinu mušice,
aj ked ňepraceľa s holu ruku zadušice.
A jak ju hraňic, to raz pri vojsku vas uča,
vojsko je vychova, dze ňikeho nemuča.

Ľem šľuk som vypil, podzekoval še šumne i vstal
bo ja, vam povjem, svoju zasadu mal.
Noľem Jančo Mika, rečuj ty mňe vidzel a me čul,
povedz šickym jaki ja včera u vas bul.

A skromno chlapec staňe, ňehvari ňič, ľem čuši,
Kriči na ňeho učiteľ, že rečovac muši.
Povje zo zlosci Jnčo – U nas rano rečovaľi,
Že včera pan učiteľ veľiki intus maľi.

Ešči ňedokončil a vo vlašskej škoľe brinkaľi,
hodzina še skončila a dzeci pauzu maľi.




V neporadku tak hvari, bo jeden druhemu vinšuje-
najhorše a toto ešči še podporuje
Jeden chce vecej jak druhy a to ľem pre sebe,
a chce ci žic jak v raju, či v šedzmym ňebe.
A ňichto pri tym ňemyšli že aj umrec raz muši,
Každy inakši kona – človek aj huši.
A nahlas hvari že poradek muši všadzi byc,
Bo bez ňeho ľudze jak suco ňe možu žic.
Keby my v našich domoch ten poradek ňemali,
by patkaňe nam na stoloch tancovali.
Zvyky na švece, povje, ne su všadzi jednake,
take su u nas a zaš indzi onake.
Meso patkaňoch dachdzi v azijskych krajoch jedza,
to im šmakuje jak nam meso od ceľeca.
Dzeci še rechtaju bo to pre ňich šmiešne veci,
a Betka nato a naš kocur na patkaňe ľeci.
Aj čistota ona hvari, ku poradku prislucha,
bo dze ju maju tam ňe je žadna mucha.
Dobre!Učiteľ povje, šumne ši rečovala,
koreň veci trafila i nam aj priklad dala.
Kašli učiteľ a bombon sebe do ust šturi,
bo hripľavo rečuje aj hoci ňekuri.
Opak od tych dobrych zasadoch, to ňedobre su,
jak ňeporadek, ňemoralka a take pasuju tu.
Aj ščesce je faktor povjem medzizasadovy,
ked ho ňemaš, maš pech, to fakt, no ňe novy.
Utre vam vyšvetľim podrobne tote veci,
a teraz sluchajce o cnoscoch daľej dzeci.
A odrazu hermi a dyšč na oblaki bije
a ich od uľici od prachu umije.
Bľeski udera dachdzi zahuru pospolu
a voda čuri z rinoch do kanaloch dolu.
Jak najhorše prestalo ľekcija pokračuje
A zo švungom jak predtym daľej rečuje.
Treba dyždžu, hvari, žeby žem mokrotu mala,
žeby nam teho roku ešči veľo dala.

No protekcija to faktor jak to ščesce,
ona zaklad ňeho jak vidno v každym mesce.
Aľe človek muši ukazac co on v hlave ma,
zo šilami reaľizovac, co on šicko zna.

Ešči jedna cnosc dzeci, pojem vam až bars važna je
človek muši znac kedy dosc a hvarec „ňe“!.
O mňe vam povjem priklad osobny teraz,
bo to še mi stalo už ňe raz.

Do Jonasa mňe včera večar pozvaľi,
že na Gustovo narodzeňiny pridzem znaľi.
Gratuloval ja Gustemu a Jonaska nam naľala,
po štamperľiku ani še nas ňepytala.

Vypiľi my na jeho zdrave i jeho slavu,
a on hvarel že maju ci planu otavu.
Ščežoval še že ľeto ňe bulo jak by malo byc
a žena nam ešči naľala a nukala pic.

Vypiľi my štamperľe tri, jake male znace,
bo doma aj u vas take kaľišky mace.
Vypil som ostatňi už štamperľik šľivovici,
dosc ja hvarel a rozlučil še na uľici.

Domu pomaly som išol, pre sebe myšľajuci
čul som na kapľičke, jak še kohut kruci.
Vo vetre tak nabok na jeden i na druhy,
rapčelo to že to muši sluchac aj hluchy.

Pred domom pri vjerbe Mikov ocec na uľici,
s lampašom hľedal dziru bo mal vodu v pivňici.
A jak to tak idze, mňe do ňich volaľi,
bo rodzinu z Ameriky na naščevu mali.

Rozpravjaľi veľo jak v New Yorku žiju,
že tam v hotelu še taňere v automace umyju.
Hvareli jak še Vlašani v Amerike maju,
že pečene holuby do ust im ňeľetaju.

Robota aj tam je hlavny kapital života,
ked ňemaš robotu ta v rodziňe psota.
Naľaľi mi kaľišek whisky, ňe znam jakej sorty,
a sme jedľi každy falatek Liňeckej torty.

Pohar vina nam naľaľi každemu červeneho,
po jedzeňu vypic pohar, to ňič ňe zleho.
A jak žijeme vidzeľi ani še nas ňepytaľi
a do pohara mi ešči polovicu naľaľi.

















Co najratši vidzi

Brindzovi s Hľinika
umrela manželka.
Zarmutek a boľesc
f sercu mu veľika.

Žili vedno v laske,
bula k ňemu mila,
co najradši jedol,
to mu navarila.

Po pohrabe večar
šednul na pahrutku,
dume, co si počac
vo svojim zarmutku.

I sušedzi prišľi
a ho pocešuju,
pre jeho buducnosc
vedno plany kuju.

Aľe on jedno zna
a to pravda veru:
co rad vidzi človek,
to mu čerci beru.


Zbujňik

Peter je šedlakom, ale ľem bjedači,
te veľke porcije placic už nestarči.
Štajrant mu ňeveri, plač mu ňeosoži,
fšadzi po dzdzinoch še bars bjeda množi.

Zarobek ňijaki, ta či to ne kara,
tu švijatki še bliža, doma ňet grajcara.
V ješeňi mu prišla jalovica s paši,
vžal ju na povazek, bo jormark vo Vlaši.

Mušel ju tam predac, hodz mu i žaľ za ňu,
ma čižmi dzirave, kurtku oterhanu.
V mišľi sebe rata: f kešeňku tri stofki,
kulim c onam treba, i dzecom baťofki.

Ta še pešo vraca, vžal brocak, palľicu,
djabľi budu placic ešči železňicu.
Pri Hrušova v ľeše naraz zbujňik – ajaj,
pištoľ namiereni a peňeži davaj.



Vidala by še

Ked ma dzjefče šternac roki,
ftedy tak povida,
že ostane fše samotna,
ona še nevida.
F šedzemnastym roku na švet
inakši pozira,
vida še ľem za doktora,
ľebo oficira.
Ked ma višej dvacec roki,
nepatri tak s hora,
išla by hoc za prednostu
abo profesora.
Aľe ked hodzini dobi
dvacecšesc odbiju,
dobri bi bul i učiteľ,
už ľem pre penziju.
Po tricatke ona dufa,
že je taki glupi,
co še ešči zamiluje,
budze na ňu skupi.
Po štiracec nasľeduje
do novin oferta.
Teraz bi še už vidala
hoci i za čerta.




Peter jak scerpnuty, jako bez rozumu,
dava zbujňikovi miešek s calu sumu.
„Taku haňbu ziskac na stare koľena,
to mi ňeuveri ňigdaj moja žena,

hodzľem ňeh, pan zbujňik, kalap mi prestreľa,
te kuľki f pištoľu za malo su, vera
a budzem mac dokas. Tak!i z druhej strani,
i rukaf na kurtke...i ten brocak plani.“

To už ňe, bo kuľki šicke som vipukal.
Co?kuľki ňemaš? Peter britko kuka:
„Vrac mojo peňeži, bo jak boh nad nami
Bijem s tu paľicu, jak po snope slami.“

A za cenši koňec ulapil kuľagu,
Zbujňik rucil mješek a - fujazd – ot strahu.





© mesto Spišské Vlachy 2007 / admin(zav)spisskevlachy.sk